17. november
Odkiaľ sa to v nás berie?
Sloboda. Slovo, ktoré sa práve v poslednej dobe do úst bežných ľudí a politikov dostáva čoraz častejšie. Prečo? Možno preto, že sa nám pomaly, a aj celkom isto, pretvára či možno aj vytráca. Začíname si to postupne uvedomovať. Začíname? Až teraz si uvedomujeme, čo pre nás ako Slovensko znamená tá naša sloboda? Čo predstavuje? Naozaj je pre nás tak nevyhnutná? Keď si na niečo zvykneme, po čase to začneme brať ako samozrejmosť. Celkom ľudská vlastnosť. Odzrkadľuje sa v mnohých aspektoch našich životov.
Keď sme ako deti dojedli, rodičia nám zobrali špinavý riad a umyli ho. Ako sme vyrastali, museli sme sa však učiť, že to samozrejmosť nie je a musíme s tým riadom urobiť niečo aj my. Určite nechcem hocijakým spôsobom zľahčovať našu slobodu a demokraciu, no toto vskutku detské prirovnanie zahŕňa aj pointu dnešnej spoločensko-politickej situácie v našej krajine. Naši rodičia a starí rodičia, ktorí zažili časy, kedy im sloboda nebola samozrejmosťou, a museli za ňu bojovať aj vlastným telom. Sedemnásty november na Slovensku oslavujeme ako štátny sviatok, no keby ste sa opýtali mladých ľudí, prečo nie sú 17.11. v škole či práci, našli by sa aj takí, ktorí by odpoveď hľadali dlhšie ako by mali a obávam sa, že by boli aj takí, ktorí by ju nenašli ani v jednom šuplíku zo skrine ich vedomostí. Ale vlastne mnohí z nich by sa naspäť opýtali: ”A prečo by som to mal/a vedieť?” Priznám sa, že táto otázka ma niekedy privádza do šialenstva.
V 89. nám ako terajšej generácii vtedajšia spoločnosť “dala do vienka” tú slobodu a demokraciu, ktorá tu ako tak fungovala. My sme nemuseli urobiť nič. Jednoducho sme to považovali za samozrejmosť, do ktorej sme sa narodili, nič extra. Tá samozrejmosť, ktorá nám doteraz zariadila to, že môžeme slobodne cestovať, kam sa nám zachce; študovať kde si len zmyslíme; mať dostupnosť k tovaru z celého sveta; založiť si vlastný podnik; budovať si vlastnú osobnosť; slobodne sa rozhodovať a vyjadriť svoj názor. Toto je iba zlomok z toho, čo nám komunizmus zakazoval či neumožňoval. Možno nie všetky tieto príklady pôsobia na všetkých tak veľmi závažne, no často nedokážeme oceniť to, čo máme, ak sme vyrastali s tým, že sme to vždy mali. Nie vždy ľudia pochopia, keď to vidia iba čierne na bielom. No toto, žiaľ, nie je najnovšie učivo z matematiky, ktorému nerozumieš, keď ho vidíš na tabuli. Ide o trochu viac. Niekedy by som rada povedala: ”Bodaj by si videl/a, čo by to bolo, keby sme nemohli robiť to všetko vyššie vymenované.” Ale potom si uvedomím, že by som to radšej vidieť nechcela, nehovoriac o tom, že by som/sme v tom mali žiť. Nepredstaviteľné!
Často ľudia hovoria: ”Keď si to nezažil, tak o tom nemôžeš rozprávať…” Od mala nás k tejto myšlienke vedú ľudia v okolí. No ak by to tak bolo, celá táto práca by nemala žiadny zmysel. Keby to tak skutočne fungovalo, nikdy by sme sa ako ľudstvo neposunuli. Nevedeli by sme sa ani trochu z našich chýb poučiť. Nie že by sme sa z nich učili vždy a úplne, no niečo v nás niekedy ostane. Dlhšie som rozmýšľala, ako ľuďom s touto myšlienkou argumentovať. A prišla som k istému záveru. Ak vám ľudia hovoria o tom, čo zažili, hovoria to z ich osobného pohľadu. Možno tam spomenú isté fakty, no vždy to bude mať individuálne prifarbenie. Ale keď si to nikdy nezažil, nemôžeš o tom hovoriť práve s tým prifarbením. Výhodu, ktorú majú tí, ktorí to nezažili (okrem toho, že nemuseli žiť v totalitnom režime) je tá, že sa na vec viete pozrieť objektívnejšie. K dispozícii máme nespočetne veľa zdrojov, z ktorých vieme čerpať. Knihy, relevantné internetové zdroje, vtedajšia tlač a koniec koncov aj tí ľudia, ktorí to zažili. Keď si vypočujete dvadsať ľudí, ktorí o tom budú rozprávať, je to dvadsať rozličných pohľadov. Možno sa líšia vo veľkom a možno v úplných maličkostiach. No s ľudským intelektom a kritickým myslením by sme mali byť schopný vytvoriť nezaujatý, objektívny názor.
Práve kritické myslenie je schopnosť, ktorá nám pomáha napríklad rozpoznať relevantné faktické informácie, zdroje a rozhodovať sa “správne”. Myslím si, že je to schopnosť, ktorú si viete počas života zlepšovať. Určite sa s ňou už narodíte, no je na vás, či ju budete cibriť počas života. Naopak, intelekt je vec, s ktorou sa jednoducho a prosto narodíte. Myslím, že sú to dve kľúčové schopnosti/vlastnosti, ktoré hrajú veľkú rolu pri tejto téme. Keď nedokážete kriticky myslieť, uveríte prvému, čo vidíte a nedokážete si vyberať to, čo počúvate alebo práve vidíte. Manipulácia je zaužívaný spôsob, ktorý vždy bol a bude aktuálny. Ak sa nájde niekto, kto pochopí tento najjednoduchší spôsob ako “presvedčiť” ľudí k práve svojmu názoru, je to jedna z najnebezpečnejších zbraní, aké môžu byť použité voči ľuďom-občanom-voličom. No koniec koncov je iba na vás, či podľahnete takým jednoduchým praktikám pre oblbnutie a zavádzanie.
Nie raz som sa v mojom, nie až tak dlhom živote, stretla aj so staršími ľuďmi, ktorí v období totality boli zásadne proti tomu, ako fungovala celá spoločnosť, celý štát ako boli obmedzovaní, strážení a sledovaní, ako veľmi boli informácie a správy cenzurované a ako iba vyvolení totalitní prominenti mohli dosiahnuť, na čo si pomysleli. Teraz, tí istí ľudia v zápale spomienkového optimizmu hovoria, že to vlastne tak zlé nebolo, že nechápu, na čo si sťažovali a prečo by sme sa nemali opäť podvoliť tomuto režimu. Myslíte, že svoj názor zmenili sami od seba? Že sa ráno zobudili a povedali si: “Prečo sme štrngali s kľúčmi na námestiach?” Naozaj sa vieme ako ľudia tak jednoducho oblbnúť. Sme ochotní zmeniť svoj vlastný názor kvôli niekomu? Sme ochotní si nechať vziať našu slobodu (ktorú zatiaľ máme) vyjadriť svoj názor, práve a iba kvôli niekomu inému? To, za čo tak veľmi bojovali to, po čom tak veľmi túžili, si teraz sami odopierajú a okrádajú tým samých seba.
Ak nechceme, aby tak vyzerala generácia, ktorá teraz dospieva, mali by sme odstraňovať príčiny, ktoré spôsobujú toto zmýšľanie a schopnosť sa tak ľahko nechať ovplyvňovať. Učíme sa veľa. To sa nedá poprieť, no v mnohých prípadoch sa učíme rýchlo, ale nevnímame a často ani nerozumieme tomu, čo čítame, učíme sa a počúvame. Aby sme nestratili to najvzácnejšie čo máme, a to čas, mali by sme začať meniť túto mentalitu a spôsob žitia. Ťažko sa hľadá pokojné miesto v tomto celom rýchlom svete, kde ľudia nemajú čas skutočne porozmýšľať. Kto naozaj chce, dokáže pochopiť. Ale prečo by sme mali chcieť pochopiť? Ja sa možno naspäť pýtam, ako je možné, že to niekto nevie? Mali by sme viniť jednotlivcov? Vybrané skupiny? Alebo práve školský systém?
Ak nenavštevujete gymnázium alebo odborne zameranú vysokú školu, o tomto dni či celom období sa toho neučíme toľko, koľko by sme mali. Česť výnimkám, vyučujúcim, ktorí sú ochotní tejto téme obetovať viac času na svojich hodinách napriek tomu, že v osnovách by sme našli minimum. Ako si teda vážime tak dôležitý deň? Keď ani nie sme dostatočne obetaví, či možno ani odhodlaní, predostrieť túto realitu nám-mladým ľuďom, ktorí nás môžu posunúť míľovými krokmi dopredu ako aj dozadu. Frázy ako: ”Veď sú ešte mladí, oni by tomu nepochopili, oni ešte nič nezažili a nedokázali, veď čo by s tým urobili,” to sú pre mňa iba prázdne slová. Ak sa nebudeme učiť o našej minulosti, budúcnosť uvidíme iba ťažko. Navždy pri nás naši rodičia nebudú. V rukách máme a budeme mať veľkú moc a s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. Raz budeme musieť prebrať aspoň takú zodpovednosť ako naši rodičia. Niektorí ešte stále nie sú pripravení dospieť a to je v poriadku, to sa ani nedá z večera na ráno, no nebuďme pasívni, aspoň tam, kde je to naozaj potrebné. Nezatvárajme oči pred realitou, ktorá tu bola a, žiaľ, aj stále môže byť.
Nikto sa nechce vrátiť do čias, keď sme nemohli povedať, čo si myslíme. Na tom sa všetci zhodneme.
A ak po tridsiatich piatich rokoch nechceme opäť prísť o to, čo teraz považujeme za samozrejmosť (no vtedy to bolo niečo nemysliteľné až priam delirium), mali by sme si každý nájsť čas aj vtedy, keď myslíme, že to nie je až tak podstatné, alebo sa nám zdá, že na to čas jednoducho nemáme. K niektorým veciam nevedie krátka a jednoduchá cesta a nedajú sa vyriešiť lusknutím prsta. Najčastejšie sa mnoho nie len mladých ľudí ponáhľa a poriadne si neuvedomuje, čo sa okolo nich deje. Viem, že sa to však dá. Samozrejme, nikto nemôže byť expert v každom odvetví života, avšak stačí poznať základné fakty z toho, čo sa už stalo. Predsa len, ako môžeme vidieť, v mnohých prípadoch v terajšom svete, história sa opakuje. Keď poznáme svoju minulosť, často vieme predpokladať, predvídať svoju budúcnosť. Je zarážajúce keď o našej budúcnosti rozhodujú práve ľudia, ktorí vedia veľmi málo o našej minulosti a odzrkadľuje sa to na ich činoch a rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú nás všetkých (nastavenie správneho kurzu krajiny-spoločnosti, modernizácia či zefektívňovanie). Otázkou je, či chceme, aby naša budúcnosť vyzerala lepšie ako naša minulosť. Kto by nechcel lepšiu budúcnosť pre seba, rodinu či najbližších? Pôsobí to ako jednoduchá odpoveď.
No v niektorých prípadoch to vyzerá tak, že opak je pravdou. Vraciame sa k tým istým chybám a necháme sa poblázniť tými istými nereálnymi sľubmi, ktoré chcú okamžite vyriešiť problémy, ktoré nemajú okamžité riešenia. Naivita? Pasivita? Neochota? Alebo je to práve tá naša túžba všetko vyriešiť v zlomku sekundy? Skúsme nepodliehať pokušeniu riešiť zložité problémy jednoduchými cestami. Ak uveríme týmto často rozprávkovým riešeniam, vieme sa rýchlo sklamať v zápale budovateľského nadšenia, ktoré nás privádza do predstáv, že to naozaj vieme okamžite vyriešiť.
Napriek tomu, že od 89. to je už tridsaťpäť rokov ťažko vybojovanej slobody a demokracie, v ktorú už mnohí ani neverili, že príde, sa opäť stávame jednoduchou obeťou manipulácie, propagandy a zavádzania. Najčastejšie sa tak deje na internetových fórach, diskusiách a v televíznej manipulácii. Nikto z nás nechce byť oklamaný, či už slovami alebo činmi, ktoré nás malými, nepatrnými činmi obmedzujú a vracajú na našej ceste v demokracii späť. Opäť sa ocitáme na rázcestí slobody oproti diktátu a demagógii. Avšak nikdy na to nie sme sami. Nezabúdajme, že to najsilnejšie sme práve my-občianska spoločnosť. Sme s vami, buďte s nami. Tak čo si vyberiete vy?
Odkiaľ sa to v nás berie; kategória: 1.A, 2.B; Veronika Milcová; 17 rokov; 3.A;
veronika.milcova@oata.sk; Obchodná akadémia sv. Tomáša Akvinského, Vysokoškolákov 13
010 08 Žilina; Mgr. Eva Adamčíková, eva.adamcikova@oata.sk
